MARKÍZA • PONDELOK - PIATOK • 06:00

Spinalonga, ostrov, na ktorý sa chodilo umierať. Povinne!

21. 06 2017 13:30 | Adriana Poláková, Lucia Šimová
Adriana na ostrove Spinalonga
Adriana na ostrove Spinalonga Foto: súkr. archív A. Polákovej
Adriana na ostrove Spinalonga
Ostrov Spinalonga
Múry zrúcanín na ostrove Spinalonga

Prečítajte si smutný príbeh obyvateľov krásneho gréckeho ostrova.

S projektom Teleráno na cestách pokračujeme v mapovaní gréckych turistických krás. Tentoraz sa naša moderátorka Adriana Poláková vďaka cestovnej kancelárii Satur vybrala na ostrov Spinalonga. Prečítajte si jej dojmy...

Z ostrova Kréta sa malou loďkou dostanete na ostrov Spinalonga len za 20 minút. Aj my sme tam dnes boli. Plavba ubehla rýchlo, bola príjemná, ľudia sa rozprávali, fotili sa, smiali sa. Cestou späť ale už len ticho sedeli a smutne sa pozerali na ostrov kým im nezmizol z dohľadu. Pýtate sa prečo? Porozprávam vám jeho príbeh.

O ostrov bol už od dávnych čias veľký záujem keďže má výbornú strategickú polohu.  Leží medzi dvoma bralami pred samotným ostrovom Kréta. Nikdy ho nedobili a on sám dokonale vďaka premysleným hradbám nepustil žiadnu nepriateľskú loď na Krétu. Ale to je len začiatok príbehu. Jeho skutočne smutná história sa začala v roku 1902 keď sa Grécka vláda rozhodla na ostrov poslať všetkých malomocných. Lepra sa v tej dobe ešte nedala liečiť. Jediným spôsobom ako zastaviť jej šírenie bolo dokonale izolovať chorých. A aké miesto by bolo lepšie ako ostrov s pevnými hradbami? A tu sa začína koniec. Smutný koniec ľudí, ktorí nedobrovoľne museli opustiť svoje rodiny, manželov a manželky, deti, príbuzných. Vyše 250 ľudí muselo zo dňa na deň začať žiť na malom ostrove bez jedla, vody a vlastného domova. Mali len staré opustené domy, v ktorých predtým bývali vojaci. Lekár neprišiel na ostrov, aby sa o nich postaral. Boli odkázaní sami na seba. Ženy si trhali šaty, aby mohli obväzovať hnijúce rany ostatným. Každý večer sa museli pozerať na svetlá na Kréte, kde zanechali svoje rodiny a svoj život.

P1010455.JPG
Foto: súkr. archív A. Polákovej
 

A presne to si dnes každý predstavil hneď ako prešiel tou bránou, za ktorou sa začal písať tento príbeh. Všetci na ostrove vedeli, že tu aj umrú. Veď preto ich sem poslali. Ale nikto nevedel, kedy to bude. A žiť chceli aj keď už nemali prečo. Bojovali nielen s chorobou, ale bojovali aj s podmienkami. Ich jedinou záchranou boli chudobní rybári, ktorí im nosili jedlo a vodu. Postupne si začali budovať obydlia z toho, čo na ostrove našli. A naučili sa žiť iný život. Ich dni boli jeden ako druhý. Dlhé dni, ktoré si krátili hraním kariet, šachov....všetko si samozrejme sami na ostrove vyrobili. Choroba si  však nevyberá a tak sa tu časom ocitli aj lekári, učitelia a neraz aj bohatí ľudia. Učitelia začali deti učiť, lekári pomáhali chorým a bohatí kupovali od rybárov viac jedla a vodu. Začal sa tu nový život. A neraz sa tu aj zrodil nový život. Na ostrove sa narodilo vyše 100 detí, konali sa tu svadby a mohlo by sa zdať, že je všetko ako má byť. Zdanie, ktoré každý deň ukončovala smrť chorého a vedomie, že na tomto ostrove sa musí umrieť. Príbeh detí a ľudí, ktorí mali na ostrove svojho blízkeho je však iný. Ani ten však nie je veselý.

A veselo sa neskočil ani tento. V 40tych rokov vynašli liek proti lepre. A tak sa začalo s preliečovaním.  Poviete si, super, ľudia sa vyliečili a šli domov! Ale ich domovom sa už stal ostrov Spinalonga. Tam našli svoju lásku, tam sa narodili, tam žili. Tam bol ich domov. Ale opäť rozhodla vláda. A ostrov v roku 1957 definitívne zavrela. Tí, ktorí ešte potrebovali liečbu, šli do sanatória do Atén. A umreli tam, lebo nemali kam ísť. Vyliečených ľudí sa všetci stránili, lebo strach, že čo ak sa choroba vráti a oni ich nakazia, bol stále príliš veľký na to, aby ich prijali medzi seba. Čo im teda zostávalo? Ostať osamote a osamote aj umrieť. Ako na ostrove.

A všetko toto vám behá v hlave, keď sedíte na malej loďke, ktorá vás vezie späť na Krétu. A pozeráte sa smutnými očami na ostrov, kde museli ľudia zomierať. Nie preto, že by v pokoji dožili starobu a chceli byť doma pochovaní. Museli. Jednoducho museli.

Komentáre ( 0)

 

Upútavka

 
Teleráno - vo štvrtok, 22. novembra, o 6.00!
Sledujte celé epizody na